Nasi A. Motlagh, Bratislavčanka s iránskym prízvukom

10. december 2019

Robiť si srandu zo všetkého - to my radi. Ešte radšej sme, keď si môžeme robiť z niečoho srandu a pri tom pomôcť super myšlienke či projektu. No a cez jeden takýto projekt OZ Mareena s názvom "Cudzincov mám plné zuby" sme spoznali Nasi A. Motlagh, Bratislavčanku s jemným iránskym prízvukom. Keď mala 15, spolu s rodičmi a bratmi emigrovala z Teheránu - hlavného mesta Iránu - sem k nám, na Slovensko. Dnes má 24, pravidelne vystupuje ako stand up komička (po anglicky aj po slovensky), pracuje pre Ligu za ľudské práva.

Samú seba už považuje za Bratislavčanku.


Nasi Silne reci

Pre teba už asi obligátna otázka. Ako sa stalo, že ste sa ty aj tvoja rodina presťahovali z Teheránu na Slovensko?
Vymyslel to otec. Prišla som sem s celou rodinou po tom ako sa rodičia rozhodli odísť z našej domovskej krajiny, Iránu. Rozhodnutí boli už dva roky predtým, ako sme reálne odišli. Hľadali krajinu, ktorá bola člen EU a zároveň krajinu, ktorá je nám najbližšie kultúrne a má stabilnú ekonomiku. Situácia sa v mojej domovskej krajine rýchlo zhoršovala. O Slovensku sme vedeli vďaka mojej mame, ktorá pracovala na Slovenskej ambasáde v Teheráne. Rodičia si našli v Bratislave prácu, obaja tu učia angličtinu.
Stále hovorím v množnom čísle – rozhodli sme sa emigrovať, no ja som nič nerozhodla, mala som vtedy len 15 rokov. Vtedy som netušila čo a kde je Slovensko.

 

Ako to celé u vás prebehlo?
Tým, že moji rodičia emigráciu plánovali, aj nás deti pripravili na to, že ideme niekde začať nový život. Nebudeme tam turisti, nejdeme na dlhú dovolenku a musíme sa snažiť aby sme sa integrovali, pretože táto spoločnosť nám dá to, čo nám Irán nemôže dať a preto odchádzame.

Sú ľudia, ktorí, dá sa povedať, len tak emigrujú, lebo nechcú z rôznych dôvodov byť vo svojej krajine a nejde o to, či je situácia v ich domovskej krajine zlá či nebezpečná. Niektorí Slováci tiež odchádzajú, lebo si zo svojho pohľadu myslia, že situácia na Slovensku je veľmi zlá, no neplánujú. Potom musia obetovať oveľa viac ako tí, ktorí plánujú, pripravujú sa, uvedomujú si čo nechávajú doma.
Samozrejme, napriek príprave to bolo v mnohých ohľadoch šokujúce aj kultúrne. Som z islamskej krajiny a v Iráne je to tak, že islam a život sú rovnaká vec. Podľa vlády musíš bývať podľa islamských podmienok - čo by možno výborne fungovalo, 2000 rokov dozadu, ale teraz už nie. Teraz to nie je veľmi možné, teda aspoň pre mňa a mojich rodičov. Ja som tam chodila 9 rokov do školy. Aj na základnú aj na strednú školu a potom sme prišli do Bratislavy. Tu som začala chodiť na strednú a hneď som videla veľké rozdiely. V Iráne sú základná a stredná škola zvlášť pre chlapcov a zvlášť pre dievčatá. Vysoké školy sú už zmiešané. Chlapci a dievčatá vyrastajúci v takomto prostredí majú pochopiteľne vzájomný nezdravý, možno až divný vzťah – nevieš čo čakať od tých druhých alebo naopak čakáš niečo, čo je nereálne.
Keď sme sem prišli, bol to prvý šok pre mňa, pretože dovtedy som mala samé spolužiačky. Na celej škole boli len ženy. Na Slovensku som začala chodiť najprv do bilingválnej a neskôr do anglickej školy. Tu som zrazu mala siedmych spolužiakov a len dve spolužiačky. Bola som dosť v šoku, čo sú to za stvorenia, prečo sú všetci tak “hormonálni”.

Slovensko je pre mňa, ako Ázijčanku, ženu z blízkeho východu európska krajina. Aj keď podľa mnohých Slovákov to tak vôbec nie je. Možno sú už na to zvyknutí a vôbec to nevnímajú. No pre mňa to bol šok. Chodili sme do starého mesta a bola som unesená, že wau aké staré krásne budovy. Ja som si naozaj myslela, že je to tu nádherné. Mám o tom ale aj vtip, ktorý som vravela na Silných rečiach – že keď sme prišli na Slovensko, všetci sa ma pýtali, aké som mala prvé dojmy. A ja odpovedám aké to bolo moderné, nádherné, čisté mesto, ale potom mi povedali, že sme stále na letisku vo Viedni a následne sme šli rovno do Petržalky na cudzineckú políciu, čo bol ťažký kaliber.
Ale teraz vážne. Ja som sa veľmi tešila, bola som zvedavá na Slovensko a nevedela som sa dočkať, ako začnem nový život v slobode, ktorú som nemala v domovskej krajine. Ja som sa naozaj mega tešila.
Screen Shot 2019 12 03 at 16.58.52

 

Boli nejaké zvyky, ktoré Ťa šokovali, na ktoré si si privykala dlhšie, prípadne vôbec?
Ale hej. Sú veci, ktoré mi trvali dlhšie. Napríklad v Iráne by som vždy, kým by som odišla z domu, kontrolovala či mám zakryté vlasy. Dlho mi trvalo kým som to prestala robiť, keďže tu na Slovensku som si vlasy zakrývať nemusela.

 

A čo slovenské?
Nič výrazné mi nenapadá, aj keď mi na začiatku niečo prišlo iné, rýchlo som si zvykla. Doteraz som však šokovaná, že tu ľudia smrkajú. Pred druhými ľuďmi, na ulici. Ľudia zoberú vreckovku a hocikde sa snažia vysmrkať svoj mozog. V Iráne je to veľmi neslušné. Prvýkrát keď som to videla, tak to spravil človek, ktorý sa so mnou rozprával. Vytiahol vreckovku, vysmrkal sa a pokračoval ďalej v rozhovore. Ja som vtedy ostala úplné zamrznutá, nevedela som čo sa práve stalo. On mi vysvetľoval, že je to zdravé a treba to robiť. A ja úplne rozumiem, ale PRED ĽUDMI? Toto je napríklad vec, ktorú neviem spraviť a nerobím. Ale možno to je celkovo ázijská vec, že sme veľmi zdvorilí. Napríklad, keď sedíš so staršími ľuďmi v izbe, tak by si nikdy nemala sedieť tak, že si chrbtom alebo bokom k starším.

Čo veľmi oceňujem je, že Slováci a Slovenky rešpektujú osobný priestor. Teda veľká väčšina. To sa mi veľmi páči. V Iráne sú ľudia občas až príliš priateľskí, čo môže vyvolať divné pocity, čo teraz vidím ako Slovenka. Zároveň sú však Iránci veľmi nápomocní a pomôžu človeku aj keď ho veľmi dobre nepoznajú. Slováci potrebujú viac času, kým sú priateľskí, čo podľa môjho názoru nie je zlá vec.

To je naozaj všetko čo Ťa na Slovensku “pohlo”?
Áno. Je to možno prekvapujúce pre viacerých, ale Slovensko a Irán sú veľmi podobné. Na Slovensku bol komunizmus, kedy vláda/strana kontrolovala všetky aspekty života a Iránci to zažívajú teraz. Poznám veľa starších Slovákov, ktorí mi povedali príbehy z ich minulosti o tom, ako nemohli cestovať, nemohli počúvať hudbu akú chceli, nemohli študovať čo chceli a ja presne tento pocit poznám, ja som to žila. Hovoria mi o tom, ako si museli schovávať hudbu, ktorú si kúpili na čiernom trhu, museli mať potichu televíziu a ja že wau, poznám presne tento pocit. Zvyk “báť sa” rezonuje aj vo mne ako Iránke a možno preto mám obrovskú sympatiu pre Slovensko.

Sympatiu, že hoci nemá rovnaký progres ako iní členovia EU, no pre mňa ako študentku politológie, keď si predstavím čo všetko Slovensko zažilo ako národ, ako krajina tak to je veľmi veľa. Rozhodli ste sa spraviť vlastnú krajinu a robíte to zatiaľ najlepšie ako viete a napredujete.

 

Hovoríš o Slovensku možno krajšie, ako mnohí rodení Slováci. Je to veľký kompliment. Hlavne od teba, pôvodom z Iránu, na ktorého území existovala jedna z najstarších civilizácii sveta.
Áno, to je pravda. Ja som naozaj veľmi pyšná na iránsku históriu a kultúru, tiež na teheránsku históriu,kultúru a hudbu som veľmi hrdá, avšak moja hrdosť neblokuje moje vnímanie a oceňovanie krás a hodnôt Slovenska. To by nemalo zmysel. Ako emigrantka sa chcem o svojom domove naučiť a dozvedieť čo najviac. A veľmi sa mi páči, čo som sa zatiaľ naučila. Aj v tomto sa mi Slovensko veľmi páči, aj keď vám dlhšie trvá kým sa spriatelíte s niečím cudzím a novým.
My sme veľmi vďační za život na Slovensku. Preto ja môžem len dobre hovoriť o Slovensku, hoci sa mnohí Slováci čudujú. Lebo som zažila oveľa horšie veci.
Ak budete počuť ako emigrant obdivuje Slovensko a je unesený krásou, zoberte to ako kompliment, nie že preháňa alebo si robí srandu.
Niekedy sme na to čo máme okolo seba pekné takí zvyknutí, že nám to občas musí niekto pripomenúť, že to nie je samozrejmosť.

 

Súčasťou našej kultúry je vo veľkej miere alkohol, či už jeho výroba alebo konzumácia pri všetkých významnejších spoločenských udalostiach. Spýtam sa možno vec, ktorá by mala byť jasná, keďže Irán je islamská krajina, vždy sa nájdu výnimky. Ako je to s alkoholom u teba?
V Teheráne som nepila nikdy. Keď sme odišli bola som ešte dieťa. Dá sa piť, avšak je to prísne zakázané a trest je veľmi krutý. Môžeš ísť do väzenia aj na niekoľko rokov len za konzumáciu.
Tu som samozrejme “zakúsila” alkohol, bohužiaľ aj stavy nasledujúci deň a rôzne liečivé kombinácie, napríklad Pho Bo a extra mineralizovanú vodu.
Vlastne väčší šok ako konzumácia alkoholu bola bublinková voda. To čo je? Pre mňa ako migrantku a poznám aj mnohých zahraničných študentov, ktorí nie sú zo strednej Európy, je veľmi zvláštne piť bublinkovú vodu na to, aby ste uhasili smäd. Prečo dávate do vody na pitie bublinky?

 

Hm, je to niekedy aj kvôli žalúdku, že sa Ti odgrgne.
Prečo chcete grgať?

 

Lebo sa ti spraví dobre v brušku.
Inak to som si všimla. Slováci sú zdraví ľudia. Áno, ste alkoholici, ale zároveň si dávate pozor čo jete a či nie ste obézni. Nedávate až tak veľa cukru deťom. V Iráne rozmaznávame deti cukrom, maličké deti pijú sladené nápoje, v Iráne nad tým nerozmýšľame. Tu na Slovensku sú ľudia iní. Keď si dajú ťažšie jedlo, idú na prechádzku - na zdravotnú. V Iráne je to iné: “Dala som si ťažšie jedlo, idem spať.” A všetky jedlá sú v Iráne oveľa ťažšie ako tu, ľudia si nedávajú veľmi pozor na to čo zjedia. Na Slovensku sme smutní ak priberieme dve kilá. Poznám Iráncov a Iránky, ktorí si aj povedia, že mohli by sme schudnúť, ale nemáme čas. A Slováci a Slovenky sa nevedia zmieriť s tým keď majú viac ako 60kg.
Toto sú asi všetky rozdiely, ktoré mi prichádzajú na um medzi Slovenskom a Iránom. Aj keď chodím na rozhovory, tak si neviem spomenúť na viac rozdielov, pretože strašné veľa vecí, čo zažívam tu, by som zažívala aj v Iráne a naopak.
Navyše Irán má obrovské rozdiely medzi západom a východom, severom a juhom, čiže niečo, čo je zvykom na severe a zhoduje sa so zvykom na Slovensku, môže byť zvláštnosťou na juhu.

 

Navštevuješ ešte Irán? Ako vnímaš mesto odkiaľ pochádzaš po 10 rokoch v Bratislave?
Máme tam stále rodinu a kamarátov. Prvé dva, tri roky čo sme boli na Slovensku rodičia nechceli, aby sme navštívili Irán. Chceli, aby sme sa sústredili na integráciu do slovenskej spoločnosti bez toho, aby sme stále rozmýšľali nad tým, čo nám chýba z bývalého domova. Keď sme navštívili Irán po 4 rokoch, bolo to pre všetkých veľmi zaujímavé. Keď sa vrátiš ako emigrantka do bývalej domoviny, tak sa rozpamätáš na veci, ktoré ti chýbali a zároveň si uvedomíš, že domov, ktorý si opustila tam už nie je a tvojím odchodom sa tam čas nezastavil. Teherán, ktorý som poznala ja a v ktorom som vyrastala tam už nebol, je to úplne iné mesto. Povedala by som, že toto je pre emigrantov najťažšie. Majú šancu navštíviť svoj bývalý domov, no vidia, že čas sa nezastavil a to čo opustili tam už nie je.

Vie to normálne zlomiť srdce. Odišla som z mesta, ktoré vlastne už neexistuje. Keď sa z Teheránu vraciam do Bratislavy, cítim, že sa vraciam domov.

Ak sa ma dakto opýta, ako vyzerá typický deň života v Teheráne, pokrčím ramenami: “Čo ja viem?! Ja tam už 10 rokov nežijem." Tým, že som sem prišla keď som mala 15, tak vlastne dôležité formatívne roky svojho života som strávila na Slovensku, svoj domov a typické dni mám tu.
Nasi kavicka2


Vieš si predstaviť, že by si sa do Teheránu vrátila?
Nie. Bohužiaľ situácia je v Iráne taká komplikovaná a zlá, že aj keby sa tam situácia zmenila o 180 stupňov tak si neviem predstaviť, že sa tam vrátim a začnem vlastne opäť nový život. Bude zo mňa bratislavská babka s iránskym prízvukom.

 

Zatiaľ si opisovala príchod na Slovensko ako super krok, o histórii a politike máš výborný prehľad, samú seba už považuješ za Bratislavčanku, prijala si svoj nový domov veľmi pozitívne. Prijal aj on teba? Čo téma rasizmus, xenofóbia a diskriminácia?
Aj na toto nás rodičia pripravili. Rodičia nám vysvetlili, že rasizmus a xenofóbia a ich prejavy existujú všade. Ja som to zažila vo svojej krajine avšak nie ako obeť, pretože som Teheránčanka a hovorím po perzsky. Bola to výhoda, o ktorú som sa nijako nezaslúžila. V Teheráne je však veľa menšín, ktoré zažívajú diskrimináciu. Na Slovensku sme skôr zažívali byrokratickú diskrimináciu ako imigranti. Ak som náhodou bola terčom rasizmu, rodičia mi vysvetlili, že by som to nemala brať osobne, že je to len prejav strachu z niečoho nového. Mala by som chápať, prečo sa správajú takto. Do 18 rokov som bola v bubline, lebo som chodila do anglickej školy a vôbec som sa nestretla s rasizmom či diskrimináciou. Administratívnu diskrimináciu zažívam od príchodu dodnes a v budúcnosti asi aj budem.
Občas dostávam komentáre od starších ľudí “Vy ste odkiaľ, vy nemáte európsky ksichtik?”. Ľudia sú skeptickejší, keď sa dozvedia, že pochádzam z islamskej krajiny, no nie všetci sú cielene ignoranti. Je to opäť len ich bublina, ktorá narazila na niečo nové. Nemôžem sa na nich hnevať.

Moji rodičia nás takto vystríhali, aby sme si dali pozor. Výnimky existujú všade. Kládli mi na srdce, aby som sa nesprávala ako oni. Napríklad, ak v mojom okolí niekto hovoril o Maďaroch, ktorí rozprávajú zle po slovensky a so silným prízvukom, no moja slovenčina im nevadila lebo “ty si naša Nasi”, to sa mi vôbec nepáči.

No niekedy sa zabudnem, že sa správam ako väčšina – keď som sa rozprávala s írskym spevákom, ktorý žije 6 rokov v Trnave, tak som sa začudovala - prečo Slovensko? Vtedy som úplné zamrzla, že sa pýtam práve ja.

 

Tvoji rodičia, z toho ako opisuješ vaše rozhodnutie a to ako vás pripravili, znejú veľmi fajn. Čo konkrétne robia?
Obaja učia angličtinu. Mama sa venuje deťom, ktoré majú problémy s učením a deťom, ktoré prídu k nim do anglickej školy a vôbec nevedia po anglicky. Môj otec učí štvrtákov angličtinu plus business angličtinu a dokonca vyučuje slovenčinu pre perzsky hovoriacich.

Ako sa bavíte doma?
Po perzsky aj po anglicky. Doma v Teheráne sme mali nelegálne satelit a pozerali sme rozprávky a seriály po anglicky a takto nepriamo sme sa ju naučili. Od mala sme vedeli, že znalosť angličtiny je veľmi dôležitá a keď sme emigrovali na Slovensko tak aj ja aj moji bratia sme plynulo ovládali angličtinu ako náš druhý jazyk.

 

Slovenčina je teda tvoj tretí jazyk a dokonca v slovenčine vystupuješ aj na stand up. Ako si sa naučila po Slovensky.
Rozprávať som sa naučila tak, že som chodila s kamoškami von a oni sa stále chceli rozprávať po anglicky, no našťastie boli aj také, ktoré sa jednoducho chceli rozprávať po slovensky a ja som len počúvala.
Keď som bola mladšia, tak som samozrejme v hlave vyhrávala imaginárne hádky :,,Keby som lepšie vedela po slovensky, tak ti poviem toto a toto a toto!"
Po štyroch rokoch po príchode na Slovensko som stále vedela poriadne povedať len: ,,Prepáčte, nehovorím dobre po slovensky.”
Stále sa učím, no skloňovanie a tvrdé a mäkké i. Ach to čo je?

 

Ako to vnímajú tvoji rodičia, že si známa na Slovensku?
Nevnímajú to vôbec. Sú samozrejme hrdí, aj moja rodina v Iráne je hrdá, že som sa zvládla rýchlo začleniť, no vždy sa snažia ukľudniť ma, aby som sa držala pri zemi. Jasné, že chcú aby som pokračovala so stand upom, ale zároveň by si priali, aby som nezabudla na svoju iránsku identitu.Nasi Stand up2 

Čo v tvojom prípade znamená “nezabudnúť na iránsku identitu”?
Je to veľmi ťažké, keď si ako emigrant musíš nájsť balans medzi starým a novým “ja”. Záleží to na veľmi veľa faktoroch – aká bola situácia doma keď si opustila krajinu, v akom veku si emigrovala, koľko rokov si v novej krajine. Pre mňa osobne je iránska identita veľmi silná. Iránci sú veľmi hrdí na to že sú Iránci, aj keď máme svoje nedokonalosti. Zároveň si uvedomujem, že niektoré aspekty iránskej kultúry som si všimla, až keď sme odišli. Rodičia sa snažia pomáhať mi napríklad tým, že sa so mnou rozprávajú po perzsky, učia ma akú hudbu počúvajú alebo počúvali. Od nich sa dozvedám ako žila staršia generácia iráncov, keď bola v mojom veku. Rodičia si toto veľmi dobre uvedomovali. Keď sa rodičia rozhodli emigrovať, rozhodli sa zmenť život nielen sebe ale aj svojim deťom. Vždy sa snažili mať s nami blízky vzťah, aby nám mohli poskytnúť zázemie. Dá sa povedať Iránsku pamäť. Ak by poslali do zahraničia len nás, deti, bolo by pravdepodobné, že by som si nebola vedomá do takej miery mojich koreňov, histórie a môjho pôvodu. Čiže oni sú akoby taký môj kompas. Chcú aby sme boli Slováci, keďže tu teraz žijeme, no zároveň nám pripomínajú Irán.

 

Čo nové Ťa ešte na Slovensku čaká?
Ešte som nemala tradičné slovenské vianočné jedlo. To by som si tento rok konečne rada dala.

 

 

Foto archív Nasi A. Motlagh
gb