stvora Dorota Holubová

Dorota Holubová je profesionálna portrétna a dokumentárna fotografka. Je oficiálnou členkou medzinárodnej siete pre profesionálne fotografky Women Photograph.

Jej práce boli publikované v časopise GUP, MONO, časopise VICE, The Globe and Mail, Der Spiegel, svoje fotosérie „Balifornia“ vystavovala v Indonézii, na Slovensku a v Českej republike. V roku 2016 bola na 4-mesačnej fotografickej stáži v Soule v Južnej Kórei, v roku 2018 na umeleckej rezidencii Cité internationale des arts v Paríži. V súčasnosti pracuje na dlhodobom dokumentárnom projekte zameranom na ženy, LGBT komunitu a zákulisie umeleckého sveta. Od roku 2021 spolupracuje s Denníkom N a vytvára portréty žien pre projekt PersONA.

Opýtali sme sa Doroty, aké je to byť stvorou na druhej strane objektívu.

Aká bola Tvoja cesta k fotografii?

Moja cesta k fotografii bola prirodzená. Od osemnástich rokov to bola moja záľuba spojená s cestovaním a vyústila do profesie. Ako dieťa som chodila na všetky možné umelecké krúžky, od výtvarnej, cez tanečnú až po hudobnú, vždy som chcela robiť niečo kreatívne. Moji rodičia vtedy pracovali v divadle, preto mám k tomuto prostrediu blízko a rada fotím portréty hercov a herečiek, ale aj iných umelcov a umelkyne.

Mimoriadne zaujímavý a dôležitý je Tvoj projekt Atlas žien, ktorý sa zaoberá problémom násilia páchaného na ženách na Slovensku. Aká bola práca na ňom?

Práca na dokumentárnom projekte Atlas žien bola pre mňa veľmi obohacujúca. Pred začatím takéhoto projektu je potrebné vedieť o téme čo najviac, treba preniknúť do hĺbky a mne táto príprava trvala rok predtým ako som sa vôbec pustila do fotografovania a do rozhovorov so ženami. Je to tak citlivá téma, a spracovať ju vizuálne citlivo, s úctou a s rešpektom k ženám bolo výzvou. Rovnako bola podstatná bezpečnosť žien a detí, ktoré som fotografovala, preto som musela zachovať ich anonymitu.

Ktorá stvora je pre Teba inšpiráciou?

Stvora ako žena? Určite moja mama a všetky ženy, ktoré to v minulosti vybojovali za nás. Častokrát si neuvedomujeme, že len pred pred sto rokmi u nás ženy vybojovali volebné právo. V minulosti ženy nemali právo na vzdelanie, nemohli pracovať a nemali majetkové práva. A nie je to vôbec tak dávno. Napriek tomu, stále nie sme na 100% rovnoprávne s mužmi, zažívame diskrimináciu a stále u nás pretrváva pachuť patriarchátu. Inšpiráciou sú pre mňa všetky ženy, ktoré nie sú ticho a bojujú aj dnes za spravodlivejší svet.

Čo robíš, ak si chceš oddýchnuť od fotografovania?

Nie je veľmi čas oddychovať pri mojej práci na voľnej nohe. Keďže popri komerčných projektoch mám kopec aj nekomerčných, starám sa o ateliér, dokončujem si druhú vysokú školu. Ale inak najčastejšie oddychujem s mojou štvornohou kamarátkou Bellou, alebo idem vypnúť na kultúru, do kina alebo na výstavu.

Ktorý najhorší módny výdobytok si mala vo svojej garderóbe?

Priznám sa, že nie som vôbec fashion guru, netuším aké sú trendy. Väčšinu z môjho šatníka tvoria veci zo sekáčov, páči sa mi ekletizmus rôznych štýlov. Keď som cestovala po Južnej Amerike alebo po Ázií tak som si vždy priniesla nejaký kúsok oblečenia z mojich ciest. Raz mi kamarátka povedala, že ma “oblieka celý svet” od ponča z alpaky z Peru, nosím aj červený vintage klobúk z Paríža a krátke nohavice z Kambodže. Pri fotení to musí byť hlavne voľné oblečenie keďže sa veľa hýbem, často čierna farba, aby sa odo mňa neodrážali farby a svetlo. Ale asi najpríšernejšiu vec mi dala moja teta na narodeniny. Je ním obtiahnutý riflový overal, v ktorom sa cítim ako nakladaná uhorka, ale už mi viackrát vynikajúco poslúžil ako karnevalový kostým na párty.

Ďakujeme za rozhovor a silnú inšpiráciu fotografke Dorote Holubovej.
Zároveň Vás srdečne pozývame na Dorotinu výstavu Neskrývaná láska, ktorá je sériou intímnych portrétov a rôznorodých, výnimočných príbehov LGBTI párov a rodín žijúcich na Slovensku.
Viac o Dorote Holubovej, jej práci a o jej projektoch nájdete na jej stránke.